Pieta

„Prach si a v prach sa obrátiš…“

Úcta k mŕtvym je jedným zo základných prejavov humanity a vzťahu človeka k človeku. V judaizme je smrť organickou súčasťou života. Medzníkom pre zosnulého, aj pre pozostalých. Podľa židovskej viery zomiera iba telo, duša sa vracia k svojmu Stvoriteľovi. Všetky úkony spojené s touto udalosťou sú do podrobností určené halachou a  vykonávajú sa podľa dávnych tradícií a zvyklostí,  ktoré sa prenášajú z pokolenia na pokolenie. Pohreb sa má uskutočniť čo najskôr, a to do zeme na židovskom cintoríne. Zákon zakazuje iný spôsob pochovávania, napríklad kremáciu.

Telo zomretého položia na zem, obyčajne na slamu. Nenechávajú ho samého, bdejú pri ňom členovia pohrebného bratstva. Telo po rituálnej očiste (tahara – očista) v osobitnej miestnosti domu smútku, po hebrejsky zvanom dom života alebo dom večnosti (bet ha chajim alebo bet olam) oblečú do bieleho pláteného rubáša (tachrichim), pričom odriekavajú modlitby a úryvky z Piesne piesní, v ktorých sa ospevuje krása ľudského tela. Rituálna očista má svoje prísne stanovené pravidlá a používajú sa pri nej strieborné pomôcky (hrebeň, nástroj na čistenie nechtov, pokladničky na milodary a i.).  Pohrebné rúcho musí byť ušité tak, aby nite neboli zauzlené. Je pre všetkých rovnaké, neexistujú rozdiely medzi bohatými a nemajetnými. Z tohto zvyku pochádza aj porekadlo, že „na tachrichime nie sú vrecká“. Mužov zakryjú aj modlitebným šálom, talitom. Potom uložia mŕtveho do jednoduchej  truhly z nehobľovaných dosák, ktorej veko sa nezaklincúva a zakryjú ju čiernou látkou. Pod hlavu sa obyčajne dáva vrecúško s hlinou zo Svätej zeme, na oči a ústa drobné čriepky, aby zlý duch nemohol vniknúť do tela. V niektorých regiónoch sa do ruky mŕtveho dáva halúzka, aby sa podľa povery ňou mohol vykopať v deň zmŕtvychvstania. Do hrobu sa nekladú žiadne ozdoby, šperky ani  iné predmety.  Hlava zomretého má  smerovať na východ. Pohrebný obrad sa koná za prítomnosti desiatich mužov (minjan), aby sa mohla  odriekať aramejská modlitba kadiš (svätý). Pozostalí si na znak zármutku v deň pohrebu roztrhnú odev, ktorí potom nosia nasledujúci týždeň najhlbšieho smútku (šiva – sedem dní). Pohrebný sprievod sa cestou k hrobu tri- až sedemkrát zastaví. Keď je rakva spustená do zeme, hádžu muži do hrobu po tri lopatky hliny, až je telo úplne pokryté. V niektorých ortodoxných obciach pretrváva zvyk, že rakvu k hrobu odprevádzajú iba muži (Galanta), zatiaľ čo ženy ostávajú pri dome smútku a zomretého sprevádzajú iba zrakom.

Obdobie smútku

Po návrate z cintorína je zvykom zjesť vajíčko uvarené na tvrdo, posypané popolom. V tomto období (šiva) sedia smútiaci doma na nízkom stolčeku, prípadne aj na zemi, bosí, alebo len  v papučiach či ponožkách, neveselia sa, nekrášlia, nepracujú, nečítajú z Tóry, nevedú manželský život a podobne. Všetky zrkadlá a obrazy sú zakryté, v dome sa zapaľujú kahančeky. O jedlo a iné potreby v domácnosti sa starajú vzdialenejší príbuzní a priatelia. Po týždni najhlbšieho smútku nasleduje mesačné obdobie šelošim, teda tridsať dní odo dňa pohrebu, keď sa končí smútočné obdobie, s výnimkou smútku po rodičoch. Syn alebo najbližší mužský príbuzný zomretého odrieka v synagóge smútočnú modlitbu kadiš po nasledujúcich jedenásť mesiacov.  Je zvykom po roku od pohrebu postaviť náhrobný kameň.

Návšteva hrobov

K prejavom zbožnosti a úcty k mŕtvym patrí návšteva cintorína (bejt ha olam – dom života). Založenie cintorína patrilo v minulosti medzi najdôležitejšie povinnosti každej náboženskej obce, pretože zomretí členovia nesmeli ostať bez miesta posledného odpočinku.

Na hroby sa nekladú kvety, ale drobné kamienky, v niektorých komunitách aj s trsom trávy. Je to spomienka na čin praotca Jakuba, ktorý pochoval svoju manželku Ráchel počas putovania púšťou a jej pozostatky chcel pred divou zverou uchrániť tým, že na rov nakládol kamene. „Potom trhali trávu a hádzali ju za seba. A vraveli: pominieme sa ako tráva. A vraveli: pamätajme, že sme prach…,“ píše Lion Feuchtwanger v románe Žid Süss. Nie je zvykom chodiť na cintorín veľmi často, ale hroby predkov sa navštevujú najmä pri príležitosti výročia ich  úmrtia, alebo pred niektorými významnými sviatkami židovského kalendára. Vtedy sa odriekava zádušná modlitba kadiš a zapaľuje sa kahanec.

Pohrebné bratstvo – chevra kadiša

Mimoriadny význam z hľadiska úcty k mŕtvemu mali v židovských obciach od talmudistických čias pohrebné bratstvá.  Ich členovia dobrovoľne vykonávali všetky  povinnosti spojené s pohrebom, aby tak uchránili najbližších príbuzných v dobe najhlbšieho smútku od povinností, ktoré by ich duševne veľmi vyčerpávali. V tradičnom prostredí židovských komunít to bola veľká česť, byť členom tohto spoločenstva. Naopak, chevra kadiša patrila  k tým dobrovoľným organizáciám, ktoré sa tešili najväčšej úcte. Starostlivosť o chorých a posledná pocta mŕtvym sa považovali a považujú  za najvznešenejšiu podobu dobročinnosti, za ktorú sa neočakávajú slová vďaky. Kladie sa tu dôraz na nezištnosť, ktorá je príznačná pre všetkých členov spoločenstva. Členovia pohrebného bratstva, ktorých počet býval obmedzený na 18, čo je v gematrii číselný ekvivalent slova chaj – živý, sa starali aj  o chorých a umierajúcich, o ich rodiny, zariaďovali všetko potrebné pri pohreboch, ale vykonávajú aj sociálne aktivity charitatívneho charakteru (charita – cedaka). Konkrétne možno spomenúť napríklad zaopatrenie dojky pre dieťa, ktorému zomrela matka, lekárskej pomoci chudobným, taktnú podporu chudobných rodín,  a podobne.

Židovské cintoríny na Slovensku

Na našom území je zachovaných bezmála sedem stovák židovských cintorínov. Žiaľ, mnohé z nich sú veľmi zničené, poškodené, znesvätené, zničené vandalmi. Náhrobné kamene často rozkradli miestni podnikavci a možno sa stretnúť aj s  narušením hrobových jám, ako dôsledkom barbarských činov jednotlivcov, ktorí dodnes veria naivným príbehom o pokladoch ukrytých v židovských hroboch. Cintoríny sa nachádzajú vo všetkých regiónoch Slovenska, aj na najodľahlejších miestach, kde slúžia ako kamenní svedkovia niekdajšieho židovského osídlenia. Každý cintorín je iný: na niektorých sú výpravné náhrobky prominentných židovských občanov slovenských miest, kým na iných sú jednoduché náhrobné pomníky (macevot) vidieckych židov. Dôležité a stále nepreskúmané cintoríny sú roztrúsené na severovýchode Slovenska, v regióne so silným chasidským osídlením pred druhou svetovou vojnou. Náhrobky s mnohými zaujímavými folklórnymi dekoratívnymi prvkami s každým novým dažďom pomaly miznú. Žiaľ, holokaust spôsobil, že v mnohých obciach už nežijú židovskí občania, ktorí by hroby navštevovali a starali sa o ne.


 

 

Comments are closed.