Kuchyňa

Na úvod o chlebe

Čo je chlieb, tento rozvoniavajúci, do hneda vypečený pokrm, ktorý sa človeku nikdy nepreje? Každodenne je na našom stole, naša základná potravina. Spomedzi toľkých iných, rôznorodých, chutných, lákavých, prečo práve chlieb? Nerozmýšľame nad tým tak, ako nerozmýšľame nad vecami, ktoré berieme ako samozrejmosť. Do chvíle, kým nám nechýbajú. Štatistiky svetových organizácií nás neustále presviedčajú, že na svete je veľa miest, kde základná výživa, každodenný chlieb samozrejmosťou, žiaľ, nie je.

Obilniny tvoria jeho základ. Zo zrna sa melie múka. Vodou sa zamiesi, v horúcej peci upečie. V chlebe sa spája základná ľudská potreba, zákon prírody a práca človeka. Je to tak odpradávna. Dejiny chleba, to sú dejiny ľudstva. Každá civilizácia mala svoju obilninu, svoju charakteristickú potravinu, ktorá podmieňovala život celého etnika. Indiáni uctievali boha kukurice, severoeurópske národy ovos, východné dodnes ryžu. Afrika cirok a pohánku a im podobné obilniny. V oblasti Stredomoria, v prednej Ázii a v strednej Európe sa odpradávna pestuje a využíva pšenica, raž, jačmeň. Primitívny človek sa živil čerstvo nazbieraným zrnom, oheň ho naučil upražiť ho. Neskôr ženy rozomieľali suché zrno medzi kameňmi na múku. Pripravovali z nej varené či surové kaše. Niekedy ich na ohni či horúcich kameňoch upiekli. Takouto plackou je v zdokonalenej forme aj talianska pizza či náš podplamenník, ľudove nazývaný lángoš. Egyptská kultúra priniesla svetu kysnutý chlieb. Ľudstvo si do dnešných čias zachovalo všetky predchádzajúce formy chleba. Lúskame semienka, pečieme placky, jeme knäckebrot či maces, pizzu a často si v pekárni nevieme vybrať zo širokého sortimentu chleba a pečiva od výmyslu sveta. K našim tradičným druhom čierneho a bieleho pečiva pribudol chlieb s najrozmanitejšími prísadami, ktoré ho schutňujú alebo zvyšujú jeho výživovú hodnotu. Vďaka otvoreným trhom si môžeme pochutnať na bagetách a croissantoch, ktorých domovom je Francúzsko, na ľahučkých suchároch z Holandska, na knäckebrote zo Švédska…

Chlieb nás sprevádza oddávna, a to nielen pri stole. Celý život je popretkávaný chlebom. Možno si to ani neuvedomujeme, koľko synoným, prirovnaní evokoval v ľudskej mysli. Človek ho spomína vo svojej modlitbe, pred požitím ho požehná, ak mu kúsok padne na zem, zdvihne ho k ústam a pobozká. Prejavuje mu úctu. O dobrom človeku povieme, že ho možno na chlieb natrieť. Ak prídeme o prácu, stratili sme chlieb. Ak získame dobré remeslo, máme chlieb v rukách, ak nie, nevieme si ani chleba ukrojiť. Ak si založíme vlastný domov, sme na svojom chlebe, ak sme odkázaní na iných, jeme cudzí chlieb, ktorý býva horký. Niekedy sme nútení žiť o chlebe a vode, inokedy zas povieme, že nielen chlebom je človek živý. Nezriedkavo platí, čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj! Bez patetickosti a sentimentu môžeme konštatovať aj to, že chlieb je pre mnohých symbolom domova. V pravom i prenesenom zmysle slova, ako tomu nasvedčuje ďalšie príslovie: “Lepší doma krajec chleba jak v cudzine krava celá.”

Hudobný skladateľ B. Bartók si takto ťažkal v ďalekej Amerike: “…takže vy tu takto pečiete chlieb. V chladnej porcelánovej mise, pomocou kovovej lyžice, popoludní! Nečudo, že tie vaše výtvory sa ničomu nepodobajú a nezaslúžia si pomenovanie chlieb. Tak, po prvé, piecť treba za svitania, keď sa nočná tma miesi so svitom vychádzajúceho slnka a v takej kuchyni, ktorá nie je studená od porcelánu a smaltovaného riadu ako nemocnica. V hlbokom, podlhovastom drevenom koryte, nie v porceláne, ale v dreve, ktoré je človeku blízke. Koryto musí byť hlboké a dostatočne dlhé, aby sa na jednom konci zmestila múka, na druhom kvasiaci, kysnúci, pohybujúci sa živý kvások, do ktorého sa vždy vkladá odrobinka z cesta predchádzajúceho chleba, aby sa stáročná reťaz pečenia chleba nepretrhla…Potom sa miesi, kým nevznikne kysnúca mäkká hora cesta, ale nie kovovou lyžicou, lež ženskou rukou, ktorej životodarné teplo prúdi do nášho každodenného chleba.”

Comments are closed.