Spomienky z domu u troch dievčat

Priamky dvoch životov sa náhodne preťali.  V bode,  pod ktorým je ukrytá dráma dvadsiateho storočia zvaná holokaust. Stretnutie bolo  traumatizujúcim, neskôr očisťujúcim zážitkom.   Dve ženy z opačného konca príbehu na chvíľu postáli a priamky ich života pokračovali ďalej ako rovnobežky. Jedna z nich prežila časť svojho detstva u starých rodičov v Nitre.

Eva Luxová  Braunová a Anning Lehmensieková

Prvá je vyše osemdesiatročná drobná, čiperná  dáma, Židovka z New Yorku, s rodokmeňom zrasteným so Slovenskom.  Druhá, ročník 1942, Nemka, absolventka germanistiky a teológie. Kresťanka z Brém. Z ich náhodného stretnutia  pri informačnom stánku v jeruzalemskom pamätníku Jad Vašem v roku 1998 sa zrodilo nekaždodenné priateľstvo. A z priateľstva kniha. Dcéra nemeckých rodičov sa rozhodla napísať biografiu tej, ktorá prežila peklo Osvienčimu. „Stretnutie s Anning znamenalo novú kapitolu v mojom živote“, povedala mi Eva v lete roku 2004 pri návšteve Nitry, keď som ju sprevádzala mestom, kde kedysi žili a dnes spia svoj večný sen jej predkovia. „Prinavrátilo mi to vieru, že som schopná nadviazať priateľstvo s ľuďmi z „opačnej strany.“ Dlhé roky som neverila, že by som toho bola schopná. Nikdy nezabudnem na zverstvá, ktoré nacisti spôsobili a ktoré som zažila na vlastnej koži. Nezabudnem a neodpustím! Moja minulosť nezomrela,  určuje chod celého môjho  života. Do konca svojich dní budem osobne aj verejne hovoriť o nutnosti zachovať pamiatku našich martýrov, no nepripustím, aby zázrak môjho prežitia bol zatienený horkosťou,“ dodala.

Cesta spomienok

Návšteva Nitry bola jednou zo zastávok na ceste po stopách Evinho predvojnového života.  Košice, Nitra, Osvienčim, Slovensko, Poľsko… Anning Lehmensieková, ktorá ju spolu s manželom sprevádzala, s úžasom sledovala, ako vedľa nej kráča a spomína čulá, životaschopná dáma. „Očakávala som zlomenú osobnosť a našla ženu, ktorá sa zlomiť nedala,“ konštatovala Anning.  I keď, bola to ťažká cesta – pre obe. „Musela som vystúpiť z tieňa a pozrieť sa na udalosti spred vyše šesťdesiatich rokov otvorenými očami. Sprevádzali ma pri tom moje deti so svojimi otázkami, moji nemeckí  priatelia, známi aj neznámi, ktorí mi pomáhali vysporiadať sa  s celoživotnou traumou,“ vyznala sa zo svojich pocitov.

Eva Braunová (?)

„Mnohí ma v Amerike oslovujú Eva Brown. Eva Braunová…toto meno im nič nehovorí. No niektorí pri jeho počutí zmeravejú ako soľný stĺp. Raz som bola na prezentácii knihy Henryho Kissingera.  Pred stolom stál dlhý rad záujemcov, ktorý čakali na venovanie. Keď som vyslovila svoje meno, politik udivene zdvihol zrak. Ale potom ho sklopil a napísal: „Pre Evu Braunovú“. Keď sa Eva vydávala, mnohí sa čudovali, prečo si nezmení priezvisko, bolestne pripomínajúce  meno družky Adolfa Hitlera. Jej odpoveď bola jednoznačná a jasná: „Nie, je to moje meno, meno manželovej a dnes už aj mojej rodiny.“ No napriek tomu si k nemu pripisuje svoje dievčenské – Luxová.

Rodina Luxová z Košíc

Eva sa narodila  v metropole východu roku 1927 ako najstaršia dcéra váženého podnikateľa a krásnej, vzdelanej matky, pôvodom z Nitry. Životopis dievčaťa akoby bol vystrihnutý z románov a spomienok spisovateľa Sándora Máraia. Bezoblačné detské a dievčenské roky v neobyčajnom meste. „Vyrastala som v peknom byte, v štvorposchodovom dome s výťahom, na Rašinovej ulici (dnes Štefánikova). Z balkóna sme mali krásny výhľad do veľkého parku s klziskom a štrandom. Bolo to príjemné, pretože sme tam s mladšími  sestrami, Vierou a Zuzkou, radi chodili…Dievčence s hrubými  vrkočmi na konci uviazanými veľkými mašľami…spôsobne sme nosili matrózky, klobúčik, vysoké šnurovacie topánky. Matka bola v tomto ohľade veľmi prísna, vždy sme museli byť tip-top. Veď sme boli dievčatá z dobrej rodiny! Učili sme sa etikete, správnemu vystupovaniu, chodili sme na husle, na hodiny šermu a cudzích jazykov.“ Zachovalo sa niekoľko fotografií, ktoré boli urobené v roku 1939. Eva náhodou objavila negatívy u jedného fotografa, keď po vojne navštívila Košice. Vzácny poklad!

Rodičia usilovali o to, aby dievčence získali dobré vzdelanie. Navštevovali preto slovenskú štátnu školu, ktorá mala lepšie curriculá ako židovská a o náboženskú výchovu sa im postaral súkromný učiteľ. Rodina nebola veľmi nábožná, no ctila si staroveké  tradície svojich predkov. Počas veľkých sviatkov navštevovali jej členovia synagógu v Kazinczyho ulici.

Otec s matkou sa doma zhovárali striedavo po maďarsky a po nemecky. Ani pre deti nebol problém naučiť sa dokonale všetky jazyky. Voľné chvíle trávili spoločne, chodili na výlety do okolia Košíc, do Bankova a Čermeľa. V lete cestovali do Piešťan či Trenčianskych  Teplíc, do Ružbách a Vysokých Tatier.

Otec, Isaak Lux, narodený v roku 1898, bol spolumajiteľom továrne na koberce v Rumburku, v Sudetách. „Môj otec bol veľmi pekný muž, vždy elegantný, gentleman.  Stále na cestách. Tešili sme sa na jeho návraty, na jemný humor, ktorým nás rozosmieval, na obrázky z ciest,“ tak ho má aj po mnohých rokoch v pamäti najstaršia dcéra. A matku? Tú, ktorá sa narodila v roku 1901 v Nitre ako Valéria Debora Katzová: „Naša mama bola veľmi pekná žena, blondína s modrými očami, vždy perfektne upravená. Mali sme pomocníčky v domácnosti, preto mala čas na čítanie, ručné práce a stretávanie sa s priateľkami.“ Eva mala dve mladšie sestry, Vieru (nar. 1929) a Zuzku (nar. 1931). Priatelia ich dom láskavo nazývali aj  „domom u troch dievčat.“

Koniec idylky

Multikultúrne a viacjazyčné mesto Košice bolo svedkom a hráčom veľkých dejinných premien na  začiatku  20. storočia. Sprvu súčasť Rakúsko-Uhorska, neskôr Československa, potom zas Maďarska. „Boli sme zvyknutí na tieto zmeny, aj na to, že sa v našom meste hovorilo viacerými jazykmi, že tu spolu dobre nažívalo obyvateľstvo mnohých národností, “ spomína Eva a dodáva, že si potajme nahovárali, že s pomocou Božou prežijú aj antisemitské nálady  a ovzdušie po nástupe fašizmu.

Nestalo sa tak. Do platnosti vstúpili  norimberské zákony, diskriminácia Židov vo všetkých oblastiach života. Otec prišiel o majetok. Jeho nežidovskí a navyše nemeckí spoločníci sa pýtali, kto vlastne je? Poliak, Maďar, Slovák? V každom prípade Žid! Eva a Viera  nešli študovať do Švajčiarska…ale spolu s rodičmi a mnohými ďalšími do neznáma. Rodinu naložili do dobytčích vagónov tretieho transportu, smerujúceho  do koncentračného tábora v Osvienčime. Z Košíc ho vypravili 23. mája 1944. „Osobná prehliadka, kontrola batožiny. Maďarský žandár vytiahol z otcovho kufra peknú pyžamu a zahundral, že tam, kam nás vezú, takéto niečo potrebovať nebudeme,“ vracia sa Eve, vtedy šestnásťročnej tínedžerky, do mysle dávna scéna. Po príchode do lágra otca okamžite oddelili od rodiny.  „Nedovolili mi, aby som ho objala, aby ma požehnal. To bolo naposledy, čo som videla svojho mladého, urasteného otca.“ Nasledovala selekcia žien a dievčat. Matku s najmladšou dcérou poslal dr. Mengele rovno do plynu. „Moja mladá, elegantná mama objala svoju dvanásťročnú dcérku a kričala: Ostaňte spolu! Ostaňte spolu!“

To im v továrni na smrť  pomohlo prežiť. Eve s číslom A – 10363, Vierke s číslom A – 10364, vytetovaným na predlaktí. Prežili aj pochod smrti. Birkenau, Reichenbach, Trautenau, Porta, Fallersleben, Salzweder, to sú mená táborov, ktorými prešli. Podrobné, neľudské svedectvo podľa rozprávania zaznamenala Anning Lehmensieková v Evinej biografii. Oslobodenie prinieslo dvom mladučkým stvoreniam nové, nielen fyzické utrpenie. Keď sa dozvedeli, že domov, do Košíc, sa z milovanej rodiny okrem nich dvoch nik nevrátil… „A zrazu sme stáli pred naším domom…ako prvú sme stretli správcovú. Zalomila rukami a povedala, ó, Bože, vy žijete? A ja som si bola istá, že ste všetci mŕtvi! To bolo teda  veľkolepé privítanie!  Oblečená v matkinom bledomodrom hodvábnom župane s bielymi bodkami: „Vzala som to, pretože som mala veľmi rada vašu matku, no a nechcela som, aby to nosil niekto iný!“ spomína  Eva a slzy schováva za sarkastickým výrazom tváre.

Nový začiatok

Nasledovali týždne a mesiace chaosu, zúfalé chodenie, vybavovanie, hľadanie novej existencie…V januári roku 1950 nastúpila Eva so svojím nastávajúcim manželom Eli Braunom na loď do Ameriky. Mladí snúbenci, dvaja stroskotanci, odkázaní na seba, ktorí zanechávali za sebou kus tragédiou naplneného  života. V New Yorku sa zosobášili a krok za krokom si budovali nový život. Neboli sami, ale obklopení tisíckami im podobných. Chceli zabudnúť a začať odznova. „Nechceli sme počuť o lágroch. A dlho sme nechceli o nich ani hovoriť,“ rozpráva  Eva.

Dnes

Eva Luxová Braunová je dnes spokojná, šťastná matka a babička. Našla miesto na Zemi, kde môže so svojou rodinou pokojne žiť a hrdo udržiavať tradície, ktoré si priniesla z domu. Zo siedmich generácií rabínov, predkov rodiny svojej matky. Ale… Jej domovom nie je Brooklyn, New York. Jej domov – to je predvojnová Európa. Život s rodičmi. Všetci jej súpútnici to tak cítia. Keď hovoria o domove, myslia tým život pred holokaustom. V lete roku 2007 mala Eva osemdesiat rokov. Jej nová priateľka, Anning Lehmensieková, jej k jubileu venovala  knihu. „Odovzdala som jej ju 19. marca 2007, v deň výročia vstupu nemeckých vojsk do Košíc,“ napísala autorke tohto článku v sprievodnom liste k čerstvo vydanej biografii. V balíčku kniha v tmavomodrej väzbe s usmiatym obličajom sivovlasej Evy, ktorá „bola a je hrdá Židovka“. Týmto mottom nazvala biografka aj svoje dielo.

Anning Lehmensieková je už  na zaslúženom dôchodku a venuje sa svojej záhrade. Predtým vyučovala nemčinu na gymnáziu v Brémach a učila cudzincov Goetheho a Schillerov jazyk. Stretnutie s Evou Luxovou Braunovou zmenilo jej život. Navštevuje školy, kluby a rozpráva o osude jednej zo šiestich miliónov obetí veľkého požiaru 20. storočia. Aby sa na tie hrozné časy nikdy nezabudlo. Sú rany, ktoré sa síce nikdy nezahoja, ale existujú lieky, ktoré bolesť miernia. Židovka Eva a Nemka Anning spoznali  na to recept.

Bibliografické údaje knihy:

LEHMENSIEK, Anning 2007. Ich war und bin eine stolze Jüdin. Eva Lux Braun – eine Begegnung. Berlin : Metropol Verlag, 2007. 199 s.  ISBN: 978-3-938690-68-0

Comments are closed.