O dievčatku a bábike

Volala sa Jolanka. Mala veľké tmavé oči a kučeravé vlásky. Nemala súrodencov, ale zato veľkú rodinu okolo seba. Jej starí rodičia, tety a strýkovia ju milovali, lebo bola prvou vnučkou v celej velikánskej rodine. Nemala veľa hračiek ako dnešné deti. Ale o to viac sa tešila, keď ju tety jedného dňa prekvapili veľkou bábou!

Ozajstnou bábikou! Mala handrové telíčko a krásnu porcelánovú hlavu. Jolanka ju milovala a stále sa s ňou maznala. A tety sa tešili s ňou. Vo voľných chvíľach šili bábe zo zvyškov látok krásne šatočky. To vám bola parádnica!

Radosť však netrvala dlho. Jedného dňa priniesol poštár Jolankiným rodičom list. Stálo v ňom, aby sa pripravili na ďalekú cestu. Bolo treba rýchlo zbaliť to najnutnejšie a ponáhľať sa na stanicu, kde stál čudný vlak. Jolanka bola malá, nič nechápala, ani to, že v kufríku nebolo miesto pre jej bábiku. Ale dospelí vedeli, že tam, kam mieri  čudný vlak, pre hračky niet miesta. Utreli jej slzičku a sľúbili, že sa po bábiku určite vrátia.

Vlak sa s piskotom vybral na dlhú cestu. Na miesto, odkiaľ sa dievčatká ako Jolanka nikdy nemali vrátiť. Preto tety, ktoré na vlak ešte len čakali, bábiku zničili. Odišla spolu s dievčatkom naveky. Ostala po nich iba smutná spomienka.

Meno toho dievčatka a jej príbuzných, ktorí sa už domov nevrátili, sú vytesané in memoriam na jednom z pomníkov na židovskom cintoríne v Nitre.

Rozprávam vám to aj preto, aby sme si spomínali na Jolanku a na tisíce iných detí, ktorým zlá doba vzala ich hračky. Dnes sme tu aj preto, aby sa to už nikdy nezopakovalo. Aby sa všetky deti do sýtosti mohli hrať so svojimi bábikami a autíčkami!

 Židovský kódex bol prijatý 9. septembra 1941

 

Comments are closed.